Hranice vo vzťahoch z pohľadu efektivity

Autor: Katarína Adamusová | 30.11.2020 o 7:32 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  67x

Téma dávania hraníc je veľmi rozsiahla téma a dá sa na ňu pozerať z mnohých uhlov pohľadu. Dnes sa na ňu pozrieme z pohľadu efektivity. 

Mnohí ľudia síce dávajú hranice svojmu okoliu, no spôsob, akým to robia, je neefektívny a v konečnom dôsledku im samým zakaždým ublíži, hoci si to neuvedomujú.

Sú dva základné typy dávania hraníc:

  • Komunikačná hranica – kedy vyjadríme danému človeku, čo nás zraňuje a pokúsime sa o prenastavenie okolností v súlade s nami oboma. Cieľom komunikačnej hranice je zlaďovanie sa a nachádzanie kompromisov, t.j. riešení, ktoré vyhovujú obom stranám.
  • Fyzická hranica – je reálne konanie, napr. rozchod, výpoveď, menšia intenzita stretávania, úplné prerušenie kontaktu a pod. Je to reálne, fyzické prenastavenie podmienok tak, aby nám neubližovali. Cieľom fyzickej hranice je neostávať v podmienkach, ktoré nám nevyhovujú a nedajú sa zmeniť.

Príklad: Komunikačné prenastavenie je, keď si s partnerom vydiskutujeme, že ak vznikne v budúcnosti akýkoľvek problém, nebudeme po sebe navzájom kričať ako doteraz, ale budeme o probléme diskutovať v pokoji a s ochotou počúvať jeden druhého. Na základe mnou odkomunikovanej hranice prebehne zmena vo vzťahu. Ak však zmena nie je možná, napríklad partner nesúhlasí a naďalej je agresívny a arogantný, nedáva mi svojim postojom inú možnosť, iba dať fyzickú hranicu (rozchod, odchod…). Ak by som ostala v podmienkach, ktoré mi nevyhovujú ani sa nedajú zmeniť, ubližovala by som sama sebe.  

Ak nedávame ani jednu hranicu, trpíme a v našom živote sa nič nemení. Ak dávame iba jednu hranicu, môže byť naše konanie neefektívne a môže sa obracať proti nám. Pomenujeme si z čoho táto neefektivita vyplýva:

 

Dávame iba komunikačnú hranicu

V praxi to znamená, že neustále otvárame témy, ktoré nás trápia, prosíme alebo sa vyhrážame, no napriek všetkému zostávame v nemeniacich sa podmienkach. Naša snaha zastať si seba je teda úplne zbytočná. Síce máme pocit, že svoj problém riešime, ale sú to iba výkriky do tmy, lebo sa na základe nich nič nemení. Ak aj napriek našej snahe situáciu riešiť, sa okolnosti nemenia, je potrebné dať hranicu sebe samému a neostávať v nevyhovujúcich podmienkach, ktoré sa nedajú zmeniť.

Ak človek, ktorého správanie nás zraňuje, nemá záujem situáciu riešiť, odmieta diskusiu alebo zakaždým len sľubuje, no v konečnom dôsledku nič pre zmenu nerobí, je dôležité, aby sme vnímali realitu takú, aká skutočne je. Ak druhý človek nechce pre zmenu nič urobiť, zmena sa neudeje a nás budú okolnosti aj naďalej zraňovať. To je fakt, od ktorého by sme sa mali odraziť a neostávať zbytočne ďalších desať rokov v neustálom prosení, vyhrážaní sa alebo slepej nádeji, že sa niečo zmení.

Pri stanovovaní komunikačnej hranice je samozrejme nevyhnutné, aby sme vyjadrovali svoje potreby správnym spôsobom. Mnoho ľudí síce pomenováva, čo ich trápi, ale spôsob, akým to robia, je pre druhého človeka konfliktný, vďaka čomu diskusiu prirodzene odmieta alebo ide do protiútoku. Je veľmi dôležité pracovať na svojej vzťahovej zrelosti, lebo svojím správaním často podkopávame nohy sami sebe. Ak nás niečo trápi, je potrebné situáciu riešiť a komunikovať, ale zrelým spôsobom. Nezrelý spôsob situáciu väčšinou ešte zhorší.

.

Dávame iba fyzickú hranicu

V realite to znamená, že sa nepokúsime o zmenu a prenastavenie podmienok, ale hneď pálime mosty, hneď sa rozvádzame, hneď dávame výpoveď bez toho, aby sme si s daným človekom prediskutovali, či sa s problémom dá, alebo nedá niečo urobiť.

Ak sa pri riešení problémov rozhodujeme iba na základe vnútorných pocitov bez pokusu o zmenu, ukracujeme sa o príležitosti. Ak veci ukončujeme a robíme rozhodnutia iba na základe vnútorných myšlienkových pochodov, môže sa stať, že robíme vo svojom živote neustále zmeny, ale nikdy nie sme spokojní. Dôvodom je neprepájanie sa so svetom. Žijeme oddelene a čakáme na dokonalé podmienky, no okolitý svet často ani netuší, čo by sme chceli a čo je pre nás dôležité.

Napríklad dám v práci výpoveď, lebo sa cítim finančne neohodnotená. Keby som svoj postoj nadriadenému vyjadrila, možno by mi bez váhania zvýšil plat, lebo je spokojný s mojou prácou a chce, aby som pre neho naďalej pracovala. Bez toho, aby som to s ním odkomunikovala, nemá ako vedieť, že sa cítim nedocenená. A tak zbytočne mením zamestnania každý rok, lebo všade narazím na ten istý problém – niečo mi prekáža, nekomunikujem to, ale rovno odchádzam, lebo verím, že tá ďalšia práca, ten ďalší partner, to ďalšie bývanie bude už určite dokonalé.

Akonáhle sme v kontakte s inými ľuďmi, dokonalé podmienky sú väčšinou až výsledkom vzájomného zlaďovania sa. Málokedy sú dokonalé automaticky. Preto stratégia typu „nevyhovuje, ďalší“ naráža v mnohých smeroch na nemožnosť nájdenia harmónie v živote.

 

Najefektívnejšie riešenie problémov je teda kombinácia komunikačných a fyzických hraníc. To znamená komunikovať, ak nás niečo zraňuje a robiť zmeny, až kým nie je život nastavený v súlade s našimi potrebami. Niekedy bude stačiť v kontakte s okolitým svetom komunikačná hranica, inokedy si budeme musieť zastať seba a dať okoliu aj fyzickú hranicu. Zrelosť znamená vedieť dávať obe hranice správnym spôsobom.

Týmto článkom som vám chcela zvedomniť, že existujú dva typy hraníc a je dôležité používať obidve. Ak chceme žiť harmonický život, musíme vedieť dávať aj fyzické hranice, nielen sťažovať sa, prosiť a vyhrážať sa. A taktiež sa potrebujeme naučiť komunikovať o svojich potrebách, nielen páliť mosty a automaticky ukončovať všetko, čo nám nevyhovuje. Oba prístupy sú neefektívne a efektivita sa často nachádza práve v kombinácii týchto dvoch typov hraníc.

Téma hraníc je ale naozaj rozsiahla. Nie je to len o schopnosti vyjadriť svoje postoje, ale o pochopení vzťahov celkovo. Mnoho ľudí dáva hranice tam, kde je potrebný rešpekt a naopak v situáciách, kedy si majú zastať seba, zatnú zuby a podriadia sa. Aby sme sa vedeli zachovať v každej situácii správne a v súlade so všetkými zúčastnenými, potrebujeme pochopiť medziľudské vzťahy ako celok.

Často sa u klientov stretávam s postojmi: „Neviem dávať hranice, lebo neviem byť tvrdá,“ alebo „neviem dávať hranice, lebo nechcem ísť do konfliktov.“  Oba tieto postoje pramenia zo vzťahovej nezrelosti a nepochopenia podstaty medziľudských vzťahov.

Zrelé stanovovanie hraníc je pokus o zmenu s plným rešpektom voči druhej osobe. Hranice sú o cítení, že nepôjdeme proti sebe, ale sme ochotní hľadať kompromis, ak má druhá strana záujem. Ak druhá strana nemá záujem, ide o hľadanie vlastnej hranice, čo sme ochotní tolerovať a čo už nie.

Pri zrelom stanovovaní hraníc nikoho do ničoho nenútime, vyjadrujeme sa v pokoji a s absolútnym rešpektom voči druhej osobe. Snažíme sa hľadať riešenia v súlade s oboma zúčastnenými, nielen v súlade so sebou samým. V zrelom stanovovaní hraníc nie je žiadna tvrdosť ani vytváranie konfliktov. Tie sú súčasťou nezrelého prístupu k životu a k medziľudským vzťahom.

Vo vzťahoch všetko so všetkým súvisí, ovplyvňuje sa a pri téme hraníc to platí dvojnásobne. V knihe Vzťahová zrelosť všetko podrobne popisujem a úprimne vám ju odporúčam, ak sa chcete naučiť žiť svoj život v harmónií so sebou aj s okolím. Mnoho problémov a zranení vo vzťahoch vzniká úplne zbytočne len preto, že nežijeme jednotlivé vzťahové princípy správne.

Knihu Vzťahová zrelosť si môžete kúpiť TU (do 6.12.2020 prebieha Vianočná akcia).

Prajem vám príjemné predvianočné obdobie

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý sa opäť zatajuje. V Británii buď porušil pravidlá, alebo zavádzal

Na Slovensku pravidlá neporušil, v Anglicku to isté nie je.

Premiér obhajuje testovanie aj dátami, ktoré neexistujú

Hrozbou pre testovaných môže byť britská mutácia koronavírusu.


Už ste čítali?